Skočiť na hlavný obsah

Ako politická filantropia deformuje demokraciu

Demokracia ako forma vlády ľudu, ak to nemá byť len prázdna fráza, musí byť spoločenský systém hľadajúci a rešpektujúci väčšinovú podporu navzájom si rovných občanov. Nestrácajúc zreteľ z tohto ústredného významu, položme si priamočiare otázky: Naozaj žijeme v takto organizovanej spoločnosti? Alebo je naša demokracia už iba papierová?

Poznámka: Uverejnené 15. februára 2020 na komentare.marman.sk

Slobodné voľby

Pri slobodných voľbách má hlas každého voliča rovnakú váhu a výsledky sa počítajú jednoduchými súčtami hlasov. Bez ohľadu na majetok, spoločenské postavenie, triedu alebo čokoľvek iného. Pri slobodných voľbách má byť tiež slobodný výber. Politické strany sa môžu zakladať slobodne a kandidovať môže hocikto.

V kapitalistickej demokracii, v akej žijeme napr. my, sú tieto podmienky splnené (prižmúrme teraz oči nad kvórami, sústreďme sa na pointu). Pre porovnanie, v komunizme tomu tak nie je. V ňom je výber zúžený na obmedzený počet strán a všetky majú rovnakú ideologickú základňu. Aj keď v komunizme prebiehajú voľby, sú neslobodné a o vláde ľudu nemôže byť reči.

Ale stačia slobodné voľby na demokraciu v plnom význame slova? Je kapitalistická demokracia ozajstnou demokraciou?

Slobodné podľa selektívnych informácií?

Občania sa vo voľbách rozhodujú podľa informácií, ktoré k nim prúdia v priebehu času, špeciálne počas politických kampaní. Informácie prichádzajú prostredníctvom rôznych kanálov, koniec koncov aj po osobných linkách. Ale predsa - drvivú väčšinu politickej komunikácie strán dnes voliči absorbujú prostredníctvom masovokomunikačných médií.

A tu je pes zakopaný. Kapitalizmus sprivatizoval médiá, urobil z nich v duchu svojich hodnôt službu ponúkanú za peniaze - tomu, kto dá viac. V praxi vyjadrené, z konzumentov médií - a teda voličov - urobil produkt, ktorý expeduje na stôl v konečnom dôsledku vždy nejakej oligarchii (v medzistupňoch cez inzerentov/korporácie alebo napriamo). Ale tým nevyhnutne selektuje tých, ktorí môžu priniesť informácie voličom. Tie môže s účinným dosahom priniesť ten, kto si zaplatí.

Inými slovami, občania sa vo voľbách rozhodujú podľa informácií, ktoré im podávajú vo veľkej väčšine tí, ktorí si to zaplatili. V dôsledku, v kapitalistickej demokracii sa majú občania rozhodovať slobodne, ale podľa selektívnych informácií. Zaplatených informácií.

Privilegovaní selektori informácii

Keďže distribúcia bohatstva je v kapitalizme nerovnomerná, otvára to priestor pre narušenie základného princípu rovnosti vo voľbách. Volebné hlasy voličov vo voľbách sú síce rovnocenné, ale informácie, podľa ktorých sa voliči rozhodujú, vyberajú hlavne bohatí. Tým dochádza k zásadným deformáciám demokracie. Bohatí sa tým nepriamo stávajú privilegovanými občanmi, ktorý majú väčší hlas.

Na Západe už dávno platí, že mienkotvorné médiá sú v rukách bohatých. S postupujúcim kapitalizmom, t. j. koncentráciou kapitálu, sa vývoj nevyhnutne opakuje aj u nás. Aj naši Babišovia, penťáci, eseťáci a iní oligarchovia siahli po médiách. Celkom prirodzene, prišli na to, že voľby je možné ovplyvniť či zmanipulovať (zvoľte si rozdiel podľa ich motivácie). Je to len - otázka peňazí.

Inými slovami, že kapitalizmus v porovnaní s komunizmom posunul ovplyvňovanie volieb len o krok ďalej - od nátlaku k selekcii informácií. Je to sofistikovanejšie, menej priamočiare, ale zato účinnejšie. Voliči ľahko podliehajú klamu, že zostali slobodní. Myslia si, že žijú v demokracii, ale nevšimnú si, že zostala z veľkej časti už len papierová. Stanú sa z nich presvedčení “demokrati" v cudzom záujme.

Mecenáši

Z mečiarovských, dzurindovských aj ficovských čias sme sa už poučili, že keď v pozadí politických strán stoja výrazní mecenáši, máme sa obávať. Sponzori za "pomoc" niečo chcú a stopa tohto chcenia sa po čase prejaví aj vo verejných tendroch. Závisí len od amorálnosti politikov a mecenášov, ako “natvrdo” to bude.

Máme už bohatú plejádu dokladov, ako mecenášstvo prebieha v praxi: komunikáciu ministrov a oligarchov (gorilý byt); telefonáty najvyšších vládnych predstiteľov (alternatívne vláčiky); dosadzovanie a posluhovanie úradníkov (fond národného majetku, agentúry, štátne úrady), policajných riaditeľov (Bödörovci), generálnych prokurátorov (Kočner-Trnka) alebo sudcov (opičky). Vo výsledku sú z toho tendre nadrzo (nástenky), plíživé “úverovania” (banky) alebo sofistikovanejšie "prenájmy" (mýto) atď.

Skrátka 30 rokov skúseností s oligarchickým dobýjaním štátu už zanechalo jasné dôkazy, ako je systém politického sponzoringu v rozpore s vôľou ľudu. Odpoveďou je, že veľká väčšina bežných voličov očakáva zásadnú zmenu spôsobu vládnutia. A mnohí už rovno zmenu celého systému. Rozdiel medzi tými prvými a tými druhými je len v tom, že tí prví ešte veria, že môžu prísť osvietení mecenáši s čistými úmyslami a bude dobre.

Filantropi

Nová vlna bohatých oligarchov investovala, aby zasa raz presvedčila voličov, že majú veriť. Prostredníctvom veľkých peňazí chcú celej spoločnosti vpečatiť práve svoje vízie budúcnosti, ale odmietajú pre seba názov oligarchovia (pôvodný grécky význam: úzka skupina bohatých, ktorá vládne). Naopak, ľudí marketingovo presvedčajú, že ich milujú. Že sú filantropi (milujúci ľudí).

Aj filantropi skupujú médiá. Aj filantropi vkladajú veľké peniaze do kampaní. Aj filantropi sponzorujú rôzne strany naraz (zrejme pre istotu). Ba dokonca viac: Vo veľkom sponzorujú aj mimovládny sektor (ktorý je politicky činný). Tiež osvetu na školách, angažovaných umelcov, miestny i globálny aktivizmus, či iniciatívy osobností. Hoci s pozlátkom charity, to všetko s čoraz väčším presahom do politických kampaní. Tak v čom je rozdiel medzi starým oligarchom a novým filantropom?

Rozdiel je vraj v motivácii. Filantropi ju majú na rozdiel od oligarchov nezištnú. Oni vraj len pomáhajú podporovať “dobré” iniciatívy a nič za to neočakávajú. Ľudia to vraj len nechápu.

A keď sme pozorní, medzi riadkami existuje ešte jeden rozdiel. Filantropi sú svojimi médiami a prívržencami vykresľovaní ako osvietenejší, než bežní občania. Podľa marketingu majú vďaka svojim podnikateľským úspechom, ktorými zveľadili svoj majetok práve tak ako morálny charakter a životnú múdrosť, vraj najlepšie predstavy, ako a kam sa má ľud viesť. Ba majú priam morálnu povinnosť takéto vedenie presadiť. Svojimi peniazmi.

Selektívne peniaze

V skutočnosti, aj keby filantropi za svoju podporu naozaj nezištne nič neočakávali, výsledkom selektívneho vplyvu ich peňazí bude aj tak deformácia demokracie. Ak totiž podporujú iba to, čo preferujú, potom v konečnom dôsledku zvyšujú váhu svojej voľby na úkor voľby ostaných. Čím viac prilejú peňazí do politiky, tým viac prelievajú váhy z preferencií ostatných voličov na preferencie svoje.

Filantropická utópia

Len si predstavme filantropickú utópiu v praxi. Že by sa nám oligarchov so zištnou motiváciou podarilo slušne vykántriť a splnila by sa nám očakávaná zmena - zostali by len osvietení nezištní filantropi. Len to dotiahnime v predstavách do konca.

Filantropi by svojimi veľkými peniazmi naďalej nafukovali tie politické kampane, ktoré oni preferujú. Ako by vyzeral mediálny informačný priestor, na základe ktorého sa majú voliči slobodne rozhodovať? Mimochodom v mienkotvorných médiách, ktoré filantropi nezištne nakúpili. Nuž, nie je ťažké si domyslieť. Informačný priestor by jednoducho obsadili filantropické kampane. Tie nefilantropické by boli jednoducho vytlačené na okraj. Bez reálneho vplyvu.

Záver

Ako sa potom budú v tejto ružovej budúcnosti slobodne rozhodovať voliči? Naozaj môžu byť voľby slobodné ak sa voliči rozhodujú na základe selektívnych informácií?

Nie, nemôžu. Preto filantropia deformuje demokraciu bez ohľadu na ne/zištnosť motivácie mecenášov. A čím viac kapitálu v politike, tým menej demokracie. Naopak, tým viac je demokracia len marketingovou zásterkou pre vládu bohatých - oligarchiu.